Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/193/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7606214768 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7606214768.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu Mesto Spišské Vlachy, ul. SNP 34, Spišské Vlachy, IČO: 00 329 657, proti žalovaným X/ Q.. N. I., Y.. X.X.XXXX, E. R., C. X/XX, X/ N. I., Y.. X.X.XXXX, E. L., X/ Q.. N. I., Y.. XX.XX.XXXX, E. C.C. G., R. XXX/XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 1C/224/2006-348 z 3.4.2019 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej zamietavej časti a vo výroku o trovách konania. Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaným sa ich náhrada nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX kat. územie C. G., pozemku parc.č. 1948/5 o výmere 20 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, pozemku parc.č. 1948/6, o výmere 20 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, pozemku parc. č. 1948/7 o výmere 20 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, pozemku parc. č. 1948/8 o výmere 52 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, pozemku parc. č. 1948/9 o výmere 173 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria. 2. Súd prvého stupňa rozsudkom 1C/224/2006-59 z 22.10.2008 žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovaným v prospech K.. N. W.V. trovy konania vo výške 293.197,- Sk v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. 3. Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci o odvolaní žalobcu uznesením 2Co/41/2009-80 z 15.7.2010 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že nesprávne vyhodnotil otázku neunesenia dôkazného bremena žalobcu, uložil mu povinnosť ujasniť si predmet konania a v súvislosti s kúpnou zmluvou z 19.12.1974, uzavretou medzi právnou predchodkyňou žalovaných a právnym predchodcom žalobcu posúdiť jej platnosť a účinnosť v zmysle právnych predpisov platných a účinných v čase jej uzavretia. 4. Súd prvého stupňa rozsudkom 1C/224/2006-199 z 20.6.2014 opätovne žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovaným na účet ich právneho zástupcu trovy konania vo výške 9.323,62 € do 30 dní od právoplatnosti uznesenia (správne rozsudku). 5. Zrekapituloval priebeh konania vrátane svojho skoršieho rozhodnutia a zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a uviedol, že žalobca svoju žalobu, pokiaľ sa týkala parc. č. 1948/2 o výmere 2364 m2 vzal späť a v tejto časti konanie bolo zastavené. Popísal zistenia vyplývajúce z podania Správy katastra C. Y. G., týkajúceho sa histórie listu vlastníctva č. XXXX kat.úz. C. G. ako aj údaje zo zmluvy o prevode nehnuteľnosti z č.l. 148 a z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 19.12.1974. Poukázal na to, že žalobca si uplatňuje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vychádzajúc z kúpnopredajnej zmluvy z decembra 1974, hoci nevie preukázať tú skutočnosť, že kúpna cena pre N. I. bola aj v skutočnosti vyplatená. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX mal preukázané, že žalovaní v 1. až 3.rade sú vedení ako spoluvlastníci nehnuteľností, ku ktorým si žalobca uplatňuje vlastnícke právo. Podrobne reprodukoval obsah vyjadrenia svedka Q.. H. I. a po právnom posúdení veci podľa § 80 písm.c/ O.s.p., § 134 ods.2, § 135a a § 399 ods.1 Obč.zák. účinného k 19.12.1974 ako aj podľa § 48 zák. č. 95/1963 Zb. a § 30 zák. č. 104/1966 Zb. dospel k záveru, že žaloba nie je opodstatnená. Charakterizoval podmienky, ktoré musia byť splnené pre úspech určovacej žaloby a bol toho názoru, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na predmetnej žalobe. Nepreukázal ani svoju vecnú aktívnu legitimáciu a nedoložil žiadne listiny, podľa ktorých by na neho príslušné nehnuteľnosti prešli zo strany pôvodného vlastníka a to Československého štátu. Z predložených dokladov mal preukázané, že právni predchodcovia účastníkov uzatvorili kúpnopredajnú zmluvu, avšak nemal preukázané, že došlo k zaplateniu kúpnej ceny. Mal za to, že žalobca, resp. jeho právny predchodca nebol oprávneným subjektom pre inštitút vydržania, keď právny poriadok neumožňoval vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti priamo štátom. Vzhľadom na uvedené žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. 6. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Mal za to, že postupom prvostupňového súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Pre rozhodnutie súdu podľa neho boli postačujúce kópie predkladaných zmlúv. Vyčítal súdu, že nevypočul navrhnutého svedka Q.. N. R., hoci tento v rokoch 1995 až 1998 vykonával funkciu primátora mesta a v tom čase malo dôjsť k delimitácii majetku štátu na neho. Vec bola nesprávne právne posúdená, keď podľa jeho názoru oba tituly nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemkom boli splnené. K podstatnej náležitosti kúpnej zmluvy a to zaplateniu kúpnej ceny uviedol, že originály potvrdenia o zaplatení boli skartované ONV Spišská Nová Ves po 10 rokoch, avšak bez vyplatenia by nemohol nasledovať ďalší postup, ako to vyplýva z predložených písomných dokumentov a teda by nedošlo k výstavbe. Nesúhlasil ani s výpočtom trov, priznaných žalovaným. 7. Rozsudok čo do výroku o trovách konania napadli včas podaným odvolaním aj žalovaní a navrhli im priznať trovy právneho zastúpenia prvostupňového konania vo výške 17.543,02 € ako aj trovy odvolacieho konania. 8. Krajský súd v Košiciach rozhodujúci o odvolaniach strán uznesením sp.zn. 2 Co 911/2014-234 z 30.12.2015 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z 20.6.2014 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že žalobca má daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže v katastri nehnuteľností k dotknutým nehnuteľnostiam je zapísaný ako vlastník niekto iný. Upozornil, že žalobca nemôže byť vlastníkom predmetných nehnuteľností na základe dvoch rozdielnych právnych titulov - kúpnej zmluvy a vydržania, a preto uložil súdu prvej inštancie povinnosť skúmať opodstatnenosť týchto rozdielnych titulov na nadobudnutie vlastníckeho práva, a to po vysporiadaní sa s návrhmi na vykonanie dokazovania. 9. Súd prvej inštancie ďalším rozsudkom pod sp.zn. 1C 224/2006-348 z 3.4.2019 (t.j. teraz preskúmavaným rozhodnutím) pripustil v zmysle § 140 ods. 2 CSP zmenu žaloby týkajúcu sa doplnenia rozhodujúcich skutkových tvrdení, zastavil konanie voči žalovanému v 2. rade N. I. a ďalšími výrokmi žalobu zamietol, žalovaným v 1. a 3. rade priznal plnú náhradu trov konania s tým, že o ich výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 10. Poukázal na doterajší priebeh konania, citoval vybrané časti z uznesenia Krajského súdu v Košiciach 2 Co 911/2014-234 zo dňa 30.12.2015 a uviedol, že žalobca žalobu voči žalovanému v 2. rade zobral späť a voči nemu konanie v súlade s § 144 a § 145 ods. 2 CSP zastavil. Citoval § 132 ods. 1, 2 Obč. zák., ako aj § 43, § 44, § 45 ods. 1, 2, § 46 ods. 1, 2, § 47 a § 399 ods. 1, 2 Obč. zák. účinného ku dňu 19.12.1974, ako aj § 1, § 2, § 10 ods. 4 a § 30 vyhlášky Ministerstva financií č. 104/1966 Zb. a tiež § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, 5 až 7 zákona č. 138/1991 Zb. a dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je opodstatnený. Vzal do úvahy, že predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva žalobcu k popísaným nehnuteľnostiam, t.j. parcelám č. 1948/5, 1948/6, 1948/7, 1948/8 a 1948/9, nachádzajúcim sa v kat. úz. C. G., ktoré pôvodne odkúpil Československý štát dvomi zmluvami z roku 1974, keď v priebehu konania žalobca mu predložil zmluvy z 8.1.1974 a z 19.12.1974. Popísal zistenia vzťahujúce sa k LV č. XXXX vedenému v kat. úz. C. G., keď ako vlastníci sporných nehnuteľností sú vedení žalovaní v 1. a 3. rade. Podrobne reprodukoval obsah ich vyjadrení, ako aj obsah výpovedí svedkov Q.. H. I. A. Q.. N. R.. Reprodukoval taktiež zistenia plynúce z kúpnej zmluvy zo dňa 8.1.1974, uzavretej medzi Československým štátom ako kupujúcim a N. G. ako odpredávateľkou, ktorá zmluva zo strany ONV, finančného odboru Spišská Nová Ves nebola naplnená a nebolo zdokladované zaplatenie kúpnej ceny, kvôli čomu dňa 19.12.1974 bola uzavretá ďalšia kúpna zmluva medzi N. I., rodenou U. a Československým štátom - MNV Spišské Vlachy, týkajúca sa nehnuteľností v kat. úz. C. G., ktorú zmluvu ONV, finančný odbor v Spišskej Novej Vsi dňa 24.1.1975 schválil. Poukázal na rozpornosť v označení predávajúceho a bydliska predávajúceho, keď v zmluve z 8.1.1974 ako predávajúca bola uvedená N. G., G. I., Y.. XX.X.XXXX a v zmluve z 19.12.1974 ako predávajúca bola identifikovaná N. I., B. G. s adresou C. G., W., Č..Z.. XX. Tieto rozpory podľa jeho názoru žalobca žiadnym spôsobom neodstránil. Javilo sa mu, že štát, ktorý takto predmet kúpy nadobudol do svojho vlastníctva, sa nesprával ako riadny hospodár a túto zmluvu nezaregistroval v evidencii nehnuteľností. Nemal preukázané, aby na základe hospodárskej zmluvy došlo k prevodu správy z bývalého MNV Spišské Vlachy na žalobcu a ani to, aby po nadobudnutí účinnosti zákona o majetku obcí bol tento majetok prevedený do majetku žalobcu na základe preberacieho protokolu. Podrobne ďalej rozviedol zistenia, v zmysle ktorých sporné nehnuteľnosti boli prejednávané v rámci dedičského konania po N. I., zomretej dňa 14.11.1981 a zdôraznil, že žalovaní nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam dobromyseľne v rámci dedičského konania, k čomu citoval právne vety z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v konaní 6 Cdo 71/2011 a v náleze Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016. Venoval sa ďalej vecnej aktívnej legitimácii žalobcu v spore a vo vzťahu ku kúpnej zmluve zo dňa 8.1.1974 bol toho názoru, že táto nemohla nadobudnúť účinnosť, keďže nebola schválená nadriadeným orgánom, t.j. finančným odborom ONV Spišská Nová Ves. K účinkom zmluvy mohlo dôjsť len vo vzťahu k zmluve uzavretej dňa 19.12.1974, pri ktorej nebol predložený originál dokladu, avšak Československý štát zastúpený MNV Spišské Vlachy bol povinný postarať sa o príslušný zápis v evidencii nehnuteľností, k čomu však nedošlo. Poukázal ďalej na právnu úpravu vyplývajúcu zo zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a uviedol, že opakovane vyzval žalobcu na predloženie hospodárskej zmluvy, t.j. listiny, ktorá by preukázala tú skutočnosť, že v zmysle § 10 ods. 4 vyhlášky č. 104/1966 Zb. došlo k odovzdaniu národného majetku v prospech MNV Spišské Vlachy. Žiadna takáto listina mu predložená nebola a žalobca ňou ani nedisponuje. Pre nepreukázanie vecnej aktívnej legitimácie žalobcu pre tento spor žalobu ako nedôvodnú zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP. 11. Rozsudok v jeho zamietavej časti napadol včas podaným odvolaním žalobca, uplatniac pritom odvolací dôvod upravený v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keď podľa neho vykonaným dokazovaním súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Bol toho názoru, že prvostupňový súd sa fakticky počas celého konania snažil vykonávaným dokazovaním dospieť k záveru o nedostatku jeho aktívnej legitimácie, čím došlo k porušeniu zákona. V konaní sa pritom snažil preukazovať, že ak by nedošlo k nadobudnutiu vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam jeho právnym predchodcom, teda Československým štátom v rokoch 1974 až 1975, nedošlo by ani k splneniu podmienok na začatie výstavby, ktorá bola na pozemkoch vybudovaná. Uvedenú vec bolo potrebné posúdiť aj z pohľadu možnosti tzv. nepreukázateľnej objektívnej pravdy, nakoľko v spore bolo možné vychádzať iba z dostupných dokumentov, ktoré boli predložené. Už neexistencia niektorých listín, resp. preukázaná skutočnosť, že niektoré dokumenty boli skartované, nemôže mať za následok, že nenadobudol predmetné nehnuteľnosti riadne, teda do svojho vlastníctva. Náznak takého ponímania pri rozhodovaní súdu vidí už v jeho konštatovaní, že nehnuteľnosti síce nadobudol riadne, avšak na druhej strane súd konštatoval, že nedošlo k prelomeniu zásady dobromyseľnosti na strane žalovaných, v dôsledku čoho žalobe nebolo vyhovené. Práve ďalšie predložené dokumenty dokazujú, že došlo k výstavbe bytových jednotiek a ak by neboli nehnuteľnosti vysporiadané, nemohlo dôjsť k výstavbe ani podľa vtedajších platných právnych predpisov. Uvedené potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi aj svedok Q.. N. R.. Osobitne napadol aj výrok rozsudku o trovách konania, keď ich náhrada nemala byť priznaná žiadnej zo strán, nakoľko od podania žaloby mal byť ako mesto oslobodený od platenia súdneho poplatku. 12. Žalovaný v 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť, keďže okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Upozornil, že žalobca počas celého konania nepodložil nijakým dôkazom prechod vlastníctva k sporným pozemkom zo štátu a nepredložil hospodársku zmluvu, na ktorú sa odvolával. To, že žalobca počas celého trvania sporu nedokázal preukázať prechod majetkových práv k sporným nehnuteľnostiam, je závažným nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie. Spochybnil tiež argument odvolateľa, podľa ktorého pri nedostatku vzťahu k sporným parcelám by na nich nemohla byť realizovaná žiadna výstavba, keďže na zostávajúcich sporných parcelách 1948/5, 6, 7, 8 a 9 nie je postavená žiadna bytová jednotka, ani k nej prislúchajúca stavba, či inžinierske siete. 13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a prijal záver, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23.4.2020 o 10.10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202 na 2. poschodí Krajského súdu v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zhode s § 219 CSP. 15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. 16. Po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú dané, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania zohľadňujúc splnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti strán sporu. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil v zhode s § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 220 CSP uvádzajúc, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a z ktorých dôvodov žalobe nevyhovel. 17. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je vyčerpávajúce, preto na neho v plnom rozsahu odkazuje. Na doplnenie odôvodnenia a pre zvýraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné: 18. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v kat. úz. C. G., a to pozemkov parc. č. 1948/5, č. 1948/6, č. 1948/7, č. 1948/8 a č. 1948/9, pri ktorých ako ich vlastníci v katastri nehnuteľností sú zapísaní žalovaní. Už len z tejto skutočnosti je zrejmé, že žalovaní, zapísaní ako vlastníci nehnuteľností vo verejnom registri, majú vo vzťahu k žalobcovi tzv. silnejšie postavenie a tento pre úspech v konaní bol povinný preukázať právny titul, svedčiaci v jeho prospech a opodstatňujúci určenie vlastníckeho práva v jeho záujme. 19. Podľa § 151 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 20. Podľa § 153 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 21. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. 22. Civilné sporové konanie je založené na princípe kontradiktórnosti, keď medzi povinnosti strán sporu patrí povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností a navrhovanie dôkazov (povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť). Vo všeobecnosti platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitej skutočnosti zaťažuje tú stranu sporu, ktorá z existencie tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. V sporovom konaní je predmet zisťovania skutkového stavu vymedzený tvrdeniami strán sporu, a súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov na preukázanie tvrdení navrhovaných stranami sporu vykoná. 23. Porušenie povinnosti tvrdenia znamená takú procesnú pasivitu strany sporu, ktorej následkom je procesná sankcia spočívajúca v tom, že nepopreté skutkové tvrdenia sa považujú nesporné. Rovnaké následky má aj nekvalifikované popretie tvrdenia protistrany, ktoré sa považuje za neúčinné popretie (§ 151 CSP). Uplatnenie procesných prostriedkov útoku a procesnej obrany, medzi ktoré patrí uvedenie skutkových tvrdení strán sporu i navrhovanie dôkazov, je limitované do času, než súd prvej inštancie vyhlási dokazovanie za skončené (§ 154 CSP). 24. Žalobca aj podľa obsahu jeho odvolacích námietok tvrdil, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v minulosti (v rokoch 1974 až 1975) nadobudol Československý štát a od neho hospodárskou zmluvou ich správu a neskôr vlastníctvo k nim nadobudol on. Ani jednu z týchto skutočností však bez pochybností nepreukázal, poukazujúc okrem iného aj na tézu tzv. „nepreukázateľnej objektívnej pravdy“. 25. Pri posudzovaní nároku žalobcu nevznikol pritom dôvod ustupovať od názoru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Berúc do úvahy princíp dôvery v správnosť zápisov v katastri nehnuteľností práve konanie o určenie vlastníckeho práva slúži k tomu, aby sa formálne existujúci evidenčný stav buď potvrdil (ak dôjde k zamietnutiu žaloby) alebo istým spôsobom modifikoval, resp. zvrátil (to vtedy), ak sa určovacej žalobe čo i len čiastočne vyhovie. Aj podstatou konania v prejednávanej veci bolo, aby žalobca presvedčil (preukázal), že vlastnícky zápis v katastri, podľa ktorého on vlastníkom sporných nehnuteľností nie je, je v rozpore s právnym stavom, a preto aj nesprávny. Takéto preukázanie by bolo možným len vtedy, ak by žalobca bezpečne, čiže spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti preukázal spôsobilý titul nadobudnutia ním vlastníckeho práva. Takýto preukaz musel spočívať v preukázaní nadobudnutia vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobcu a následne prechodu takto nadobudnutého práva na samotného žalobcu. Nemožno súhlasiť s názorom odvolateľa, že by tu výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané nadobudnutie výlučného vlastníckeho práva jeho právneho predchodcu - Československého štátu v rokoch 1974 až 1975 k predmetu sporu. 26. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tak tvrdenie skutočnosti stranou sporu tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je teda úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla nemôže ani splniť dôkaznú povinnosť. Zákon stranám sporu ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodných skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá reguluje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma vždy určuje jednak rozsah dôkazného bremena; t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak definujú nositeľa dôkazného bremena. V spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z bremena tvrdenia v takom prípade pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí on tvrdiť svoj nadobúdací titul a tiež o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tak o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. 27. Je zrejmé, že žalobca v priebehu konania rezignoval na jeden z domnelých titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva - na vydržanie a sústredil sa na tvrdenie, že jeho právny predchodca získal vlastnícke práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom sporu v rokoch 1974-1975. Už takto široko koncipovaný časový úsek, v rámci ktorého štát mal nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu sporu nesvedčí o presvedčivosti nároku, ktorý musí byť dátumovo jednoznačne určiteľný a nespochybniteľný, keď vlastnícke právo požíva a vždy požívalo najvyššiu mieru ochrany. V situácii, keby žalobca nedokázal predložiť dôkaz o tom, že v prospech neho došlo k odovzdaniu pôvodne štátneho majetku, keď ani neboli produkované dôkazy o nadobudnutí vlastníckeho práva v prospech jeho právneho predchodcu, javí sa byť preskúmavané rozhodnutie ako vecne správne. Pre opačný záver nepostačuje samotný poukaz žalobcu na údajný princíp, podľa ktorého na sporných pozemkoch by nemohla byť realizovaná výstavba bez ich vyvlastnenia osobitne v situácii, keď žalovaní popierajú, aby na predmetných parcelách nejaká stavba vôbec bola realizovaná. 28. Aj keď odvolací súd si je vedomý problémov pri zabezpečovaní relevantných listinných dôkazov samotný fakt realizácie výstavby v 70-tych či 80-tych rokoch 20. storočia sám o sebe bez ďalších podkladov nemôže opodstatniť zmenu vlastníckych vzťahov, podchytených v katastri nehnuteľností. S prihliadnutím na dôkaznú núdzu, v ktorej sa ocitol žalobca, je napadnutý rozsudok v preskúmavanom zamietavom rozsahu vecne správny. 29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP spolu s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalobca nemal úspech a žalovaným v ňom trovy ani nevznikli. S prihliadnutím na výsledok sporu je pritom náležité aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách prvoinštančného konania, zohľadňujúce úspech žalovaných v spore, na čo nemôže mať vplyv odvolacia námietka žalobcu, argumentujúceho jeho možným oslobodením od platenia súdnych poplatkov. 30. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).