Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 8CoE/52/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8709209138 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8709209138.1 Uznesenie Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v exekučnej veci oprávneného: Tatry mountain resorts a.s., Demänovská dolina 72, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 31560636, právne zastúpený: Mgr. Lucia Šteczíková, Tatranská Lomnica 41, 059 60 Vysoké Tatry, proti povinnému: 101 % spol. s.r.o., Nám. sv. Egídia 44, 058 01 Poprad, IČO: 31689116, o vymoženie 1.991,63 eur s prísl., o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. 12Er/356/2009-21 zo dňa 13. mája 2020, takto jednohlasne r o z h o d o l : Potvrdzuje uznesenie. Oprávnenému a povinnému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva a súdny exekútor nemá nárok na ich náhradu. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že: „Nárok na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznáva.“ 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdu súdnym exekútorom sa dňa 17.08.2009 začalo exekučné konanie proti povinnému na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - Platobný rozkaz sp.zn. 16Ro/363/2007 vydaný Okresným súdom Poprad zo dňa 17.10.2007. Súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie dňa 30.09.2009. 3. Dňa 26.06.2014 doručil súdny exekútor tunajšiemu súdu návrh na rozhodnutie o trovách exekúcie, nakoľko na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. 4. Súd šetrením zistil, že uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2K/38/2013 zo dňa 28.05.2014 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka - povinného. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 104/2014 dňa 03.06.2014. 5. Súd I. inštancie mal preukázané, že na majetok povinného bol po začatí exekúcie vyhlásený konkurz. Z ust. § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že začatie konkurzu vyhláseného podľa z. č. 7/2005 Z. z. spôsobuje zastavenie exekučného konania na majetok podliehajúci exekúcii. Pojem „exekučné konania sa vyhlásením konkurzu zastavujú“ upravuje zastavenie exekúcie ex lege, t. j. zastavenie exekučného konania nastáva vyhlásením konkurzu bez toho, aby exekučný súd vydával osobitné uznesenie o zastavení exekúcie. Keďže nemožno platne a účinne zastaviť už raz zastavené konanie, súd nerozhodol o zastavení exekúcie, nakoľko táto bola zastavená priamo zo zákona. 6. Exekučné konanie sa začalo dňa 17.08.2009, t. j. dňom doručenia návrhu oprávneného na vykonania exekúcie súdnemu exekútorovi. Ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený, však bolo do Exekučného poriadku zavedené až zákonom č. 348/2011 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a ktorý upravil rozhodovanie súdu o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného. Vzhľadom na skutočnosť, že tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke, súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie musel ustáliť, ktorú právnu úpravu použiť. I keď zákonodarca nedal odpoveď na túto otázku formou intertemporálneho ustanovenia, exekučný súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučné konanie začalo dňa 17.08.2009, teda pred 01.01.2012, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 31.12.2011, nakoľko pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré však má materiálnu povahu. 7. Charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. Túto zásadu možno aplikovať pri procesných pravidlách, len pokiaľ jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity, ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu, ktorý je jedným zo základných princípov právneho štátu v materiálnom ponímaní, spočíva v tom, že nová práva úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania. Inými slovami, že účastník konania vstupuje do konania s dôverou v právo s tým uvedomením, že len pri právom predvídateľných okolnostiach jasných mu už pri začatí konania, bude materiálne znášať neúspešnosť konania (exekúcie), a že tieto nebudú menené, resp. až budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Táto jeho dôvera nesmie byť narušená a teda nová právna úprava nesmie rozšíriť tieto prípady a tak zhoršiť jeho pozíciu. 8. S týmto vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (v časti trov konania ako účastník) a preto jeho pozícia pri aplikácia staršej právnej úpravy v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov musí zostať nezmenená. V tejto súvislosti súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 568/2016 zo dňa 13.09.2016, v zmysle ktorého: „Hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov.“ V súlade s tým súd o náhrade trov exekúcie rozhodol podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2011. 9. Nakoľko otázku náhrady trov exekúcie po vyhlásení konkurzu nerieši ani zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ani Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.12.2011, podľa ktorého súd rozhodoval (t. j. Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania), na základe analógie procesného práva postupoval podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom v čase začatia exekúcie) v spojení s § 262 ods. 1 CSP a rozhodoval o tom, kto a v akej výške nahradí trovy exekúcie. 10. Súd I. inštancie nepopieral, že súdny exekútor má vždy nárok na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal. Nič na tom nemení ani zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Pri náhrade trov exekúcie v zásade platí, že ich znáša povinný a exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka. 11. Vyhlásením konkurzu však už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku v exekučnom konaní uspokojiť podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku. Pohľadávka exekútora tak nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú si exekútor musí prihlásiť do konkurzu. Pokiaľ teda v danom exekučnom konaní exekútorovi vznikla proti povinnému, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz, pohľadávka titulom trov exekúcie, súdny exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní (per analogiam § 48 druhá veta z. č. 7/2005 Z. z.) a nie požadovať náhradu vyčíslených trov exekúcie od oprávneného. 12. Súd I. inštancie skúmal, či v konaní nie sú splnené podmienky ustanovené Exekučným poriadkom na výnimočné zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie. Súd by mohol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie v prípade jeho zavinenia. Oprávnený však nenesie žiadnu zodpovednosť, že sa povinný počas exekúcie dostal do konkurzu a keďže oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. 13. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené ex lege, z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Súd poukazuje aj na skutočnosť, že ide o iný dôvod zastavenia exekúcie, ako pri zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, čo nakoniec vyplýva aj z novelizácie ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, kde pri každom type zastavenia exekúcie je náhrada trov exekúcie upravená inak. Vzhľadom na uvedené súd I. inštancie nemohol priznať súdnemu exekútorovi ani náhradu trov exekúcie oprávneným. 14. Podľa názoru súdu I. inštancie v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie, pri ktorom vystupuje v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou podnikania je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor má z úspešne vykonávanej exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie, toto riziko je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora, pričom uvedené riziko nie je možné bezdôvodne prenášať na oprávneného. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983. séria A, č. 70, mutatis mutandis aj I. ÚS 191/06, I. ÚS 199/07, III. ÚS 351/07, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Mihál proti Slovenskej republike č. 31303 a č. 23360/08, či uznesenie Ústavného súdu SR z 16.12.2008, sp. zn. II. ÚS 423/2008, v ktorom bolo okrem iného uvedené, že „sťažovateľ funkciu súdneho exekútora a s ňou spojené povinnosti na seba prevzal dobrovoľne. Činnosti, ktoré vykonal sťažovateľ, nevybočovali z bežného rámca povinností súdneho exekútora a mali protihodnotu vo výhodách súvisiacich s jeho profesiou (profesijný monopol na vykonávanie exekúcií).“ 15. Proti uzneseniu podal súdny exekútor odvolanie včas. Navrhol uznesenie zmeniť tak, aby súd priznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v súlade s vyučtovaním zo dňa 20.6.2014. Namietal, že súd v bode 16 odôvodnenia uznesenia cituje ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017, podľa ktorého, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške. Súdny exekútor doručil súdu návrh na zastavenie exekúcie a vyčíslenie trov exekúcie 26.6.2014, a to na základe uznesenia o vyhlásení konkurzu na majetok povinného, ktoré bolo v Obchodnom vestníku zverejnené dňa 3.6.2014. Súd vydal rozhodnutie o nepriznaní trov exekúcie až 13.5.2020, t.j. po takmer šiestich rokoch od doručenia návrhu na zastavenie exekúcie súdnym exekútorom. V bode 17 odôvodnenia súd cituje ustanovenie § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017, podľa ktorého, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Súd však podľa názoru súdneho exekútora vo svojom rozhodnutí zásadne opomenul právny princíp lex specialis derogat legi generali. Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok má voči Civilnému sporovému poriadku postavenie konkrétnejšieho zákona, pri rozhodovaní o trovách konania je potrebné postupovať podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017. Podľa ustanovenia §243j Exekučného poriadku v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017, ak sa exekúcia zastavila, môže súd rozhodnúť, že exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä ak exekútor pri výkone exekúcie nepostupoval v súlade so zákonom alebo ak nepredložil súdu vec na zastavenie podľa § 57 ods. 4 v znení účinnom do 31. marca 2017. Súd v odôvodnení uznesenia však žiadne takéto dôvody neuvádza, navyše súdny exekútor postúpil súdu návrh na zastavenie exekúcie v súlade s § 57 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017, v priebehu celého exekučného konania postupoval súdny exekútor v súlade so zákonom, preukázateľne konal, a to v súlade so svojím najlepším vedomím a svedomím, so súdom v priebehu celého exekučného konania komunikoval a plnil si uložené povinnosti bez zbytočných prieťahov. Súdny exekútor má za to, že súd nemôže svojvoľne rozhodnúť o nepriznaní nároku na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi, ak nie sú preukázané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa uvedené v ustanovení §243j Exekučného poriadku. 16. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal uznesenie v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie súdneho exekútora smerujúce proti výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie nie je opodstatnené. 17. Pri rozhodovaní o trovách exekúcie sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 18. Pokiaľ ide o námietky súdneho exekútora, zásadné stanovisko k nim vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 202/2008. V odôvodnení tohto rozhodnutia Ústavný súd SR skonštatoval, že legitímna nádej súdneho exekútora nadobudnúť náhradu trov exekučného konania vzniká až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia exekučného súdu o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Zároveň zdôraznil, že v prípade súdneho exekútora nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR aj z dôvodu, že ani samotným nepriznaním trov exekúcie v požadovanej sume nebolo na súdneho exekútora kladené neprimerané bremeno, a to s ohľadom na jeho postavenie ako súdneho exekútora vyplývajúce z Exekučného poriadku. Podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru, od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý, či vynútený charakter a výkon tejto práce je neodvratný. Z uvedeného je zrejmé, že nútenou prácou je iba taká práca, ktorá je vykonávaná osobou proti jej vôli. Nútenou alebo povinnou prácou je nepochybne najmä taká práca, ktorá je požadovaná od jednotlivca pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na vykonanie ktorej jednotlivec nedal súhlas z vlastnej vôle. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva ďalej i to, že tam, kde povinnosť vykonávať určitú prácu vyplýva zo zákona a všeobecne súvisí s určitou profesiou, sa predpokladá, že osoba, ktorá si zvolila túto profesiu, tým implicitne akceptuje aj povinnosti spojené s výkonom danej profesie. Pri posudzovaní oprávnenosti požiadavky však treba vziať do úvahy aj platovú úroveň služby, alebo iné faktory kompenzácie, teda aj to, ako je daná profesia honorovaná v porovnaní s inými profesiami. Súdny exekútor funkciu súdneho exekútora a s ňou spojené povinnosti na seba prevzal dobrovoľne. Už len z uvedeného dôvodu nemožno uvažovať o tom, že vykonávanie exekúcie súdnym exekútorom bolo výkonom nútenej práce v zmysle článku 4 ods. 2 Dohovoru, pretože táto práca nebola vykonávaná proti vôli súdneho exekútora. Pokiaľ súdny exekútor zastáva názor, že výkon exekučnej činnosti v exekučnej veci bol nútenou prácou z dôvodu, že mu za ňu nebola priznaná odmena, so zohľadnením celkovej platobnej úrovne služieb poskytovaných súdnym exekútorom, ako aj s ohľadom na to, ako je profesia súdneho exekútora honorovaná v porovnaní s inými profesiami, nemožno potom dospieť ani k názoru, že by išlo o nútenú prácu s poukazom na to, že odmena súdnemu exekútorovi napokon priznaná nebola. Činnosti, ktoré vykonal súdny exekútor nevybočovali z bežného rámca povinnosti súdneho exekútora a mali protihodnotu vo výhodách súvisiacich s jeho profesiou (profesijný monopol na vykonávanie exekúcií). 19. V čase začatia exekučného konania dňa 17.08.2009 Exekučný poriadok upravoval iba dva prípady, kedy mohol byť na nahradenie trov exekúcie zaviazaný oprávnený. Išlo o prípad, ak k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku) a prípad, ak sa exekúcia zastavila z dôvodu, že majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku). V čase začatia exekučného konania teda neexistovala právna úprava umožňujúca zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného v prípade, ak na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. Táto možnosť vyplývajúca z ust. § 203 ods. 3 Exekučného poriadku bola zavedená až novelou Exekučného poriadku vykonanou zákonom č. 348/2011 Z.z. účinnou od 01.01.2012. Zákon č. 348/2011 Z.z. prechodné ustanovenia nemá. Vo všeobecnosti platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú nielen v konaniach, ktoré boli začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli začaté podľa starších právnych predpisov. Túto zásadu však nemožno uplatniť bezvýhradne. Možno ju aplikovať pri procesných pravidlách, ak jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity, ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu spočíva v tom, že nová právna úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania. 20. V prejednávanej veci oprávnený vstupoval do konania s dôverou v právo s tým vedomým, že len pri právom predvídateľných okolnostiach, jasných mu už pri začatí konania, bude materiálne znášať neúspešnosť konania a že tieto nebudú menené, resp. ak budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Táto dôvera nemôže byť narušená a nová právna úprava nesmie rozšíriť prípady, v ktorých je oprávnený povinný nahradiť trovy exekúcie a tak zhoršiť jeho pozíciu. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak pri rozhodovaní o trovách exekúcie vychádzal z právnej úpravy účinnej v čase začatia exekučného konania. 21. Obdobná právna vec bola posudzovaná Ústavným súdom Slovenskej republiky vo veci III. ÚS 568/2016, ktorý ústavnú sťažnosť súdneho exekútora ako zjavne neopodstatnenú zamietol. V odôvodnení uznesenia zdôraznil, že hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožnil použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. 22. S prihliadnutím na vyššie uvedené, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. uznesenie vo výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi ako vecne správne potvrdil. 23. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní úspešnému oprávnenému a povinnému žiadne trovy nevznikli. 24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).